Hudobný automat – 1.časť

Autor: Štefan Piršč | 24.1.2012 o 18:56 | (upravené 24.3.2012 o 12:37) Karma článku: 4,10 | Prečítané:  739x

„Chvalabohu, že to máme za sebou," vydýchol si Vlado, keď sme vyšli von z jeho panelákového bytu, kde som mu pomáhal s montážou novej sedačky.

„Pozývam ťa ešte na pohárik," pokračoval na ulici a zároveň určil smer chôdze: „Poďme navštíviť Magdu, dávno sme tam neboli."

Útulná kaviarnička asi dvesto metrov od centra mesta bola takmer prázdna. Len v zadnom rohovom boxe sedeli tri dievčatá. Volám ich dievčatá, pretože boli od nás asi o dvadsať rokov mladšie - mohli mať do tridsiatky. Popíjali zo sklenených pohárov na stopke biele víno. Podľa žiarivých očí a výraznej gestikulácie bolo poznať, že už sú v miernej nálade. Dve z nich boli blondínky a jedna nakrátko ostrihaná brunetka.

Sadli sme si s Vladom k zadnému stolu hneď vedľa rohového boxu. Za stoličkou oproti mne, na ktorej sedel Vlado, bola prechodová ulička k barovému pultu a za ňou zo steny vyčnieval hudobný automat. Tvárou som bol otočený smerom k dievčatám, útržkovito som zachytil, o čom sa rozprávali. Boli to spolupracovníčky - nevyrozumel som v akom obore pracovali - vybrali sa tu po práci, aby oslávili meniny jednej z nich. Oblečené mali letné šaty, žiadne kostýmy.

„Dlho ste tu neboli, chlapci. Čo si dáte?" privítala nás Magda, distingvovaná dáma v našom veku, čašníčka a zároveň majiteľka kaviarne.

Vlado dlho nerozmýšľal: „U mňa doma sme pili domácu slivovicu. Dones nám, zlatko, dvakrát Bošácku - päťdesiatdvojku."

O chvíľu nám Magda priniesla dve slivovice. Odpili sme. Vlado si spakruky poutieral ústa, poobzeral sa po sporo osvetlenej miestnosti bez okien a poznamenal: „Dakedy tu bolo živšie."

Jedna z blondíniek, akoby začula jeho poznámku, postavila sa, podišla k automatu na prehrávanie hudby a vhodila doň mincu. Stlačila dva, tri ovládacie gombíky a vrátila sa na pôvodné miesto. O chvíľu sa z reproduktorov, ktoré viseli v rohoch nad barovým pultom, ozvala populárna ľudová pieseň: ´V richtárovej studni.´

Kvôli hlasitosti reprodukovanej hudby som musel mierne zvýšiť hlas, aby ma Vlado počul.

„Celkom pekná pesnička," povedal som len tak mimochodom, aby reč nestála. Nemyslel som to ironicky, mne dychovky a ľudovky nevadia, keď sú kvalitne zahrané a zaspievané. V tej chvíli som si ale neuvedomil, že Vlado nie je veľkým fanúšikom ľudových pesničiek. Ako zarytý priaznivec metalovej hudby zareagoval: „Hm, jednoduchá a nenáročná. Spievajú ju aj deti v základných školách."

Potom pootočil hlavu k rohovému boxu a dodal: „To je zaujímavé, že také mladé, sympatické dievčatá počúvajú takú ľudovú odrhovačku."

„Človek stretne v krčme všelijakých ľudí," urobil som sa múdrym: „To hrá asi Moravanka."

„To je jedno, kto to hrá," upozornil ma a pokračoval: „Moravanka alebo Ľubovnianka. Poznáš môj názor. Hudba bez elektrických gitár, boostra alebo syntetizátora nemá tú správnu dynamiku. Však vieš, o čom rozprávam. Počkaj, pustím dačo tvrdšie, aby sme tu nezaspali."

Vstal od stola, pristúpil k hudobnej skrinke, a kým vyhrávala dychová kapela, prezeral si na displeji zoznam skupín a pesničiek, ktoré tam boli uložené na harddisku. Predtým než si sadol späť na stoličku, vhodil do počítačovej skrinky mincu. Okamžite, keď dohrala dychovka, nastal útok bicích nástrojov na naše ušné bubienky v podaní metalovej skupiny Nightwish a jej symfonickej skladby: ´Dark Chest of Wonders´.

Nenápadne som sa pozrel na dievčatá, bol som zvedavý na ich reakcie. Nahli hlavy k sebe, aby sa lepšie počuli. Bolo zrejme, že sa bavia o nás, lebo oči im lietali k nám a späť.

Medzitým Vlado objednal u Magdy ďalšie dva poldecáky Bošáckej, ktoré sme popíjali počas počúvania úžasného sopránu Tarji Turunen, bývalej speváčky Nightwish. Keď Tarja dospievala, Vlado objednal opäť ´dve slivky´ a prihovoril sa dievčatám na diaľku: „Slečny! Aké víno pijete? Môžeme vám objednať po dve deci?"

Brunetka sa na nás pozrela pohoršeným pohľadom ako na pedofilov a odsekla: „Ďakujeme, od vás si neprosíme. My sme uzavretá spoločnosť."

Nato sa rázne postavila, podišla k automatu a pustila ľudovú pesničku: ´Jedna ruža, dve ruže.´

Len čo si sadla, všetky tri dievčatá začali nahlas spievať text piesne spoločne s reprodukovanou hudbou. Reakcia Vlada na odmietnutie jeho ponuky a na hudobný štýl polka nedala na seba dlho čakať. Postavil sa so slovami: „To predsa nie je len ich kaviareň. Ja sa tiež chcem zabávať, Chcem osláviť kúpu novej sedačky," pristúpil k automatu a znovu vhodil doň mincu. Keď dohrala ľudovka, ozval sa z reproduktorov hlas Roba Halforda, speváka heavymetalovej skupiny Judas Priest a ich asi najznámejší hit: ´Breaking The Law.´

Dievčatá sa zatvárili namosúrene. Naopak Vlado sa už dostával do svojho živlu. Alkohol mu očividne stúpol do hlavy, lebo spolu s Halfordom nahlas spieval refrén: „Breaking the law, breaking the law...Breaking the law, breaking the law."

Kovový ťahavý zvuk gitár zrejme trhal nervy druhej blondínke, pretože tesne pred koncom skladby, naštvane vyštartovala k hudobnej skrinke a pustila všeobecne známu folklórnu spievanku: ´Nebola som veselá´.

Cestou späť sa zastavila pri našom stole a s namosúrenou tvárou sa obrátila na Vlada: „Ujo! Prečo púšťate také divoké pesničky?"

Nečakala na odpoveď a vrátila sa k svojim kolegyniam.

 

 

 

Zdroj piesni: youtube.com

 

http://www.youtube.com/watch?v=2kkvFgeX1DI

http://www.youtube.com/watch?v=tVNtnOFdP4Y&feature=related

http://www.youtube.com/watch?v=V-e4BqNAiFI

http://www.youtube.com/watch?v=1cILBcpv2fw&feature=related

http://www.youtube.com/watch?v=keSt0-Fbj7o

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Jeden za všetkých, všetci za jedného. Čo má Kaliňák s tromi mušketiermi

Dom, v ktorom býva minister vnútra Robert Kaliňák, je pomenovaný podľa Aramisa z Troch mušketierov. Susedmi sú Athos a Porthos.


Už ste čítali?