Hudobný automat – 1.časť

Autor: Štefan Piršč | 24.1.2012 o 18:56 | (upravené 24.3.2012 o 12:37) Karma článku: 4,10 | Prečítané:  715x

„Chvalabohu, že to máme za sebou," vydýchol si Vlado, keď sme vyšli von z jeho panelákového bytu, kde som mu pomáhal s montážou novej sedačky.

„Pozývam ťa ešte na pohárik," pokračoval na ulici a zároveň určil smer chôdze: „Poďme navštíviť Magdu, dávno sme tam neboli."

Útulná kaviarnička asi dvesto metrov od centra mesta bola takmer prázdna. Len v zadnom rohovom boxe sedeli tri dievčatá. Volám ich dievčatá, pretože boli od nás asi o dvadsať rokov mladšie - mohli mať do tridsiatky. Popíjali zo sklenených pohárov na stopke biele víno. Podľa žiarivých očí a výraznej gestikulácie bolo poznať, že už sú v miernej nálade. Dve z nich boli blondínky a jedna nakrátko ostrihaná brunetka.

Sadli sme si s Vladom k zadnému stolu hneď vedľa rohového boxu. Za stoličkou oproti mne, na ktorej sedel Vlado, bola prechodová ulička k barovému pultu a za ňou zo steny vyčnieval hudobný automat. Tvárou som bol otočený smerom k dievčatám, útržkovito som zachytil, o čom sa rozprávali. Boli to spolupracovníčky - nevyrozumel som v akom obore pracovali - vybrali sa tu po práci, aby oslávili meniny jednej z nich. Oblečené mali letné šaty, žiadne kostýmy.

„Dlho ste tu neboli, chlapci. Čo si dáte?" privítala nás Magda, distingvovaná dáma v našom veku, čašníčka a zároveň majiteľka kaviarne.

Vlado dlho nerozmýšľal: „U mňa doma sme pili domácu slivovicu. Dones nám, zlatko, dvakrát Bošácku - päťdesiatdvojku."

O chvíľu nám Magda priniesla dve slivovice. Odpili sme. Vlado si spakruky poutieral ústa, poobzeral sa po sporo osvetlenej miestnosti bez okien a poznamenal: „Dakedy tu bolo živšie."

Jedna z blondíniek, akoby začula jeho poznámku, postavila sa, podišla k automatu na prehrávanie hudby a vhodila doň mincu. Stlačila dva, tri ovládacie gombíky a vrátila sa na pôvodné miesto. O chvíľu sa z reproduktorov, ktoré viseli v rohoch nad barovým pultom, ozvala populárna ľudová pieseň: ´V richtárovej studni.´

Kvôli hlasitosti reprodukovanej hudby som musel mierne zvýšiť hlas, aby ma Vlado počul.

„Celkom pekná pesnička," povedal som len tak mimochodom, aby reč nestála. Nemyslel som to ironicky, mne dychovky a ľudovky nevadia, keď sú kvalitne zahrané a zaspievané. V tej chvíli som si ale neuvedomil, že Vlado nie je veľkým fanúšikom ľudových pesničiek. Ako zarytý priaznivec metalovej hudby zareagoval: „Hm, jednoduchá a nenáročná. Spievajú ju aj deti v základných školách."

Potom pootočil hlavu k rohovému boxu a dodal: „To je zaujímavé, že také mladé, sympatické dievčatá počúvajú takú ľudovú odrhovačku."

„Človek stretne v krčme všelijakých ľudí," urobil som sa múdrym: „To hrá asi Moravanka."

„To je jedno, kto to hrá," upozornil ma a pokračoval: „Moravanka alebo Ľubovnianka. Poznáš môj názor. Hudba bez elektrických gitár, boostra alebo syntetizátora nemá tú správnu dynamiku. Však vieš, o čom rozprávam. Počkaj, pustím dačo tvrdšie, aby sme tu nezaspali."

Vstal od stola, pristúpil k hudobnej skrinke, a kým vyhrávala dychová kapela, prezeral si na displeji zoznam skupín a pesničiek, ktoré tam boli uložené na harddisku. Predtým než si sadol späť na stoličku, vhodil do počítačovej skrinky mincu. Okamžite, keď dohrala dychovka, nastal útok bicích nástrojov na naše ušné bubienky v podaní metalovej skupiny Nightwish a jej symfonickej skladby: ´Dark Chest of Wonders´.

Nenápadne som sa pozrel na dievčatá, bol som zvedavý na ich reakcie. Nahli hlavy k sebe, aby sa lepšie počuli. Bolo zrejme, že sa bavia o nás, lebo oči im lietali k nám a späť.

Medzitým Vlado objednal u Magdy ďalšie dva poldecáky Bošáckej, ktoré sme popíjali počas počúvania úžasného sopránu Tarji Turunen, bývalej speváčky Nightwish. Keď Tarja dospievala, Vlado objednal opäť ´dve slivky´ a prihovoril sa dievčatám na diaľku: „Slečny! Aké víno pijete? Môžeme vám objednať po dve deci?"

Brunetka sa na nás pozrela pohoršeným pohľadom ako na pedofilov a odsekla: „Ďakujeme, od vás si neprosíme. My sme uzavretá spoločnosť."

Nato sa rázne postavila, podišla k automatu a pustila ľudovú pesničku: ´Jedna ruža, dve ruže.´

Len čo si sadla, všetky tri dievčatá začali nahlas spievať text piesne spoločne s reprodukovanou hudbou. Reakcia Vlada na odmietnutie jeho ponuky a na hudobný štýl polka nedala na seba dlho čakať. Postavil sa so slovami: „To predsa nie je len ich kaviareň. Ja sa tiež chcem zabávať, Chcem osláviť kúpu novej sedačky," pristúpil k automatu a znovu vhodil doň mincu. Keď dohrala ľudovka, ozval sa z reproduktorov hlas Roba Halforda, speváka heavymetalovej skupiny Judas Priest a ich asi najznámejší hit: ´Breaking The Law.´

Dievčatá sa zatvárili namosúrene. Naopak Vlado sa už dostával do svojho živlu. Alkohol mu očividne stúpol do hlavy, lebo spolu s Halfordom nahlas spieval refrén: „Breaking the law, breaking the law...Breaking the law, breaking the law."

Kovový ťahavý zvuk gitár zrejme trhal nervy druhej blondínke, pretože tesne pred koncom skladby, naštvane vyštartovala k hudobnej skrinke a pustila všeobecne známu folklórnu spievanku: ´Nebola som veselá´.

Cestou späť sa zastavila pri našom stole a s namosúrenou tvárou sa obrátila na Vlada: „Ujo! Prečo púšťate také divoké pesničky?"

Nečakala na odpoveď a vrátila sa k svojim kolegyniam.

 

 

 

Zdroj piesni: youtube.com

 

http://www.youtube.com/watch?v=2kkvFgeX1DI

http://www.youtube.com/watch?v=tVNtnOFdP4Y&feature=related

http://www.youtube.com/watch?v=V-e4BqNAiFI

http://www.youtube.com/watch?v=1cILBcpv2fw&feature=related

http://www.youtube.com/watch?v=keSt0-Fbj7o

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?