Ako branec

Autor: Štefan Piršč | 5.9.2011 o 9:33 | Karma článku: 6,08 | Prečítané:  1079x

  Dva mesiace po dovŕšení osemnástich rokov som dostal poštou doporučený list, v ktorom mi administratíva socialistickej ľudovej armády oznámila, že som bol zaradený do evidencie brancov, preto na základe branného zákona mám vyplniť priložený dotazník a s posudkom od ošetrujúceho lekára ho doručiť do konca januára na Okresnú vojenskú správu.  

V mládežníckej prostomyseľnosti som nerozmýšľal veľmi statočne. Uvažoval som asi takto: „Prečo ja chudobný osemnásťročný chlapec mám brániť vily a bazény bohatých mocipánov? Ja nemám nič, len svoj mladý život. A ten mi chcú zobrať? Odmala ma moji najbližší považovali za milého chlapca, všetci hovorili, že mám mierumilovnú povahu, a teraz sa mám učiť, ako zabíjať ľudí? "

Moja fantázia ma nakoniec priviedla k absurdnej myšlienke. Rozhodol som sa, že v prípade ozajstného vojenského nasadenia - počas nemilosrdnej krvavej seče - budem hrať na bojisku mŕtveho chrobáka. Živo som si predstavil, ako ležím na bojovom poli, posiatom mŕtvymi hrdinami, nič mi nie je, len mám strach, aby ma nepriateľ neodhalil, že svoju smrť len predstieram.

V posledný januárový deň okolo desiatej doobeda som vošiel do budovy Okresnej vojenskej správy. Informačné šípky ma nasmerovali na druhé poschodie, kde na širokej chodbe postávalo, alebo na lavičkách pri stene posedávalo, zo dvadsať brancov, mojich rovesníkov - bezradných a neistých ako ja.

Po krátkom čakaní nás akýsi veliaci dôstojník vyzval, aby sme ho nasledovali do zasadacej miestnosti, a aby sme si posadali na zoradené stoličky. Neviem, či to mal dopredu prichystané, alebo to bol len horlivý agitátor, ktorý chcel v našich skleslých dušiach vzkriesiť bojového ducha. Postavou bol skôr šťúply, ale sebavedomie z neho priam sršalo. Zapamätal som si časť jeho uvítacej reči: „Súdruhovia! Branci! Budúci vojaci! Dovŕšili ste vek, keď podľa našich socialistických zákonov podliehate brannej povinnosti. Dnešným dňom sa u nás zaregistrujete a v najbližšej dobe budete predvolaní, aby ste sa podrobili vojenskému odvodu. Čo tým chcem povedať?

Súdruhovia! Vajcia máme všetci zarastené - vieme o čo ide! Nastal čas, aby ste sa konečne prestali držať maminých sukni a postavili sa k tejto skutočnosti tak, ako sa na dospelých chlapov patrí, čiže bez strachu, čestne a hrdinsky. Je to nezabudnuteľný deň vo vašom živote, pretože brániť vlasť pred agresívnym imperializmom a prehnitým kapitalizmom je nielen vašou morálnou povinnosťou, ale aj prejavom sympatií ku komunizmu..."

Po tomto plamennom prejave sme všetci vyšli von na chodbu a potom sme po jednom vchádzali do neveľkej kancelárie, ktorá bola na tom istom poschodí, a kde každý branec odovzdal svoj dotazník branca.

V kancelárii plnej registračných skríň ma privítal korpulentný dôstojník s prešedivenými vlasmi a pohodovým výzorom na tvári, z ktorej sa dalo vyčítať, že prevažnú časť svojho vojenského života prežil za písacím stolom. Očami prešiel môj dotazník, či sú správne vyplnené všetky kolónky, a predtým než ho založil do spisov, perom ešte vypísal akýsi formulár, pričom sa ma rutinne spýtal: „A v akom druhu vojska by ste chceli slúžiť?

Váhal som s odpoveďou, preto spresnil otázku: „Čím by ste chceli byť na vojne?"

Zacítil som príležitosť, že už tu - ďaleko od frontového besnenia - môžem začať napĺňať svoje tajné zámery, a preto som mu poodhalil môj skrytý plán: „Pešiakom," odvetil som nesmelo.

Pousmial sa nad mojou prostoduchou odpoveďou. Bolo zrejme, že jeho spismi premašírovali už všelijakí exoti, a možno aj vytušil moje úmysly, lebo ironicky mi navrhol: „A nechceli by ste byť náhodou husárom?"

Zatváril som sa urazene, pretože mi to nepripadalo ako podarený vtip - jednalo sa o vážnu vec, o môj život.

Keď som potom, rozladený touto udalosťou, schádzal dole po schodoch k východu z budovy, zbadal som, ako oproti mne po schodisku kráča robustný, starší dôstojník. Na hlave mal honosnú vojenskú čapicu so zlatými šnúrkami a na hrudi zbierku odznakov a vyznamenaní. Išiel z neho strach, taký mal prísny pohľad, aj celkový vzhľad. Keď som videl tú autoritu, ako sa ku mne blíži, ešte viacej som znervóznel a nevedel som, či mu mám pozdraviť, alebo nie. A ako? Po vojensky, pretože som bol na armádnej pôde - ako branec - alebo civilne, keďže som ešte nemal vojenskú uniformu.

Napokon som to vyriešil tak, keď sme sa míňali na schodoch, že pravou rukou som sa začal škrabať na sluche, pritom som naňho hľadel bokom a sledoval jeho reakcie. To teatrálne gesto možno skôr pripomínalo vojenský pozdrav opice, ktorú svrbí hlava, ale keby ma pristavil a spýtal sa ma, prečo mu nezdravím, obhajoval by som sa: „Veď vás zdravím, po vojensky."

A naopak, keby sa ma spýtal, prečo mu zdravím po vojensky, keď som oblečený v civile, mal som pripravenú odpoveď: „Ja vás nezdravím, ja sa len škrabem na hlave."

Generál / alebo major /, neviem čím vlastne bol, sa na mňa podozrivo pozrel. Sekundu, dve akoby zvažoval, či má vôbec význam sa so mnou zapodievať, a potom znechutene pokýval hlavou, akože však ty uvidíš, ty škvŕňa, čo je to vojenská služba, a pokračoval ďalej hore schodmi.

Dnes s odstupom času sa dívam na svoje adolescentné, bláznivé roky s úsmevom. Vidina vojnovej apokalypsy sa samozrejme nenaplnila, osud mal so mnou iné plány. Vojenskú službu som si odkrútil až po skončení vysokej školy na letisku vo funkcii technika lietadla. Pri odchode do civilu som dostal, a aj vo vojenskej knižke mám zapísanú hodnosť - poručík v zálohe.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?