Bez okuliarov

Autor: Štefan Piršč | 30.6.2011 o 20:30 | (upravené 26.3.2012 o 11:17) Karma článku: 6,97 | Prečítané:  1032x

V škatuli v skrini mám uložené staré rámy na dioptrické okuliare, ktoré som nosil v minulosti. Každý rám predstavuje určitú etapu môjho života. Dnes sú už všetky zastarané. Nedávno som si ich len tak kvôli spomienkam skúšal pred zrkadlom. Hrôza, ako neesteticky zvolené okuliare dokážu zoškliviť tvár! Keď som si nasadil najstarší rám - z čias, keď som chodil na strednú školu - vyzaral som ako klaun.

 

Kvôli tomu, a aj v dôsledku mojej hanblivosti, som si v tých časoch okuliare nasadzoval len doma, keď som sa díval na televízor. Celé štúdium na strednej škole som svoju krátkozrakosť pred spolužiakmi a priateľmi tajil, vonku v okuliaroch ma vtedy nikto nevidel. V druhom ročníku som mal na polročnom vysvedčení dvojku zo správania a triedna učiteľka, aby ma mala na očiach, presadila ma do prvej lavice, kde som zotrval až do maturity.

Bola to pre mňa v istom zmysle výhoda, lebo odtiaľ som aj bez okuliarov prečítal všetko, čo bolo napísané na tabuli. Ale tým, že som okuliare v škole nepoužíval, zrak sa mi každým rokom zhoršoval a v poslednom, štvrtom ročníku už som bol slepý ako patrón. Takto som sa dostával do rôznych trápnych situácií, nad ktorými sa teraz písaním zabávam, ale vtedy mi nebolo veľmi do smiechu.

Raz v tomto období mi jeden priateľ dohodol rande s jeho sestrou. Mladou, devätnásťročnou - tak ako ja; peknou, zdržanlivou - nie ako ja. Jednalo sa o prvý kontakt, vzájomné oťukávanie spojené s návštevou filmového predstavenia. Aby som na novú známosť urobil dojem, kúpil som v ten deň najdrahšie lístky do poslednej rady, kde zväčša sedávali mladé páriky. Za nami už nesedel nikto. Tam v prítmí kinosály, počas mihotania pohyblivých obrázkov a tlmeného zvuku premietačky sa vytvorila diskrétna atmosféra potrebná k bližšiemu zoznamovaniu - tak ako je to aj v dnešných kinách.

Dávali taliansku komédiu, názov si už nepamätám - nebol pre mňa dôležitý - a akoby naschvál s titulkami, ktoré som samozrejme z takej diaľky bez okuliarov nemohol prečítať. V tých časoch nebolo na plagátoch s programami v kinách uvedené, ktoré filmy sa premietajú s titulkami - inak by som takú chybu nebol urobil.

Počas dvojhodinového premietania sa celá kinosála natriasala od smiechu. Výbuchy smiechu neobišli ani moju spoločníčku, ktorá sa tak vžila do komického deja filmu, že všetky moje náznaky intimity rázne odmietla. Boli to pre mňa dve hodiny mučivej nudy. Nemal som nič ani z filmu, ani z nádejnej priateľky. Občas som sa pri scénach, nad ktorými sa obecenstvo smialo na plné hrdlo, mierne pousmial, aby som pred ňou nevyzeral úplne ako odľud, hoci som nemal ani tušenia, z čoho sa ľudia v kinosále tak rehocú.

Ďalšie rande sa nekonalo. Ako rýchlo sa náš vzťah začal, tak rýchlo sa aj skončil. O pár dní som sa od jej brata dozvedel príčinu rozchodu: ´Nie som pre ňu perspektívny,´ ako sa vyjadrila, ´pretože som príliš vážny a vôbec nemám zmysel pre humor, na ktorom si partnerský vzťah zakladá.´

Spomínam si, že v tom istom období riaditeľ strednej školy, do ktorej som chodil - vášnivý poľovník - dal postaviť na školskom dvore dlhý železobetónový bunker, ktorý mal v prípade ohrozenia chrániť životy študentov a zamestnancov školy. V praxi však bunker slúžil ako cvičná strelnica. V rámci brannej výchovy prebehla v poslednom ročníku na škole súťaž v streľbe z malorážky v ľahu na 50 metrov. Na prípravnej vyučovacej hodine nás učiteľ zodpovedný za priebeh súťaže teoreticky oboznámil s bezpečnostnými predpismi, ktoré sa musia dodržiavať počas ostrých strelieb.

Do osvetleného bunkru sme vstupovali po jednom, na zavolanie dohliadajúceho učiteľa, podľa vopred stanoveného harmonogramu a v určených časových intervaloch potrebných k výmene terčov. V bunkri bolo päť terčov, ja som načínal v streľbe novú päťčlennú skupinu.

Keď som vošiel do bunkru, zaklipkal som zopárkrát očami, aby si môj slabý zrak privykol na umelé svetlo. Zbytočne. Z palebnej čiary som bez okuliarov nerozoznal ani tvar terča. Dnes si myslím, že bol štvorcový, tak ako býva väčšina terčov. Stredový čierny kruh som vôbec nevidel, dokonca ani ako fliačik. Len z teoretickej prípravy som vedel, že uprostred terča sa nachádzali čierne kružnice, a že najvyššia hodnota v samom strede bolo číslo desať.

V duchu som si predstavoval tú potupu, s akou sa bude moje meno rozvláčať po chodbách školy, že ako jediný zo študentov som netrafil ani terč. Nasadil som si chrániče sluchu, zaľahol a zahlásil pripravenosť k streľbe. Na jeho pokyn: „Na terč číslo jedna: Páľ!" som narýchlo ako v prestrelke vo filme vypálil tri rany, aby som to mal čo najskôr za sebou. Mieril som roztrasenou rukou zhruba doprostred bielej škvrny, ktorú som v diaľke videl rozmazanú ako v hmle.

Keď som potom rozrušeným hlasom nahlásil ukončenie streľby, učiteľ, ktorý stál za mnou, sa pozrel cez ďalekohľad na terč a na moje prekvapenie nadšene zvolal: „Výborne! Tri deviatky! Spolu dvadsaťsedem bodov. Zatiaľ jeden z najlepších výkonov. Poznačím si vaše meno. Ak sa neobjavia lepší strelci, pôjdete na krajskú streleckú súťaž do Košíc."

Z bunkru som vyšiel von na denné svetlo ako omámený. Musela to byť zázračná puška, inak si neviem taký obdivuhodný výsledok vysvetliť. Keď som potom spolužiakom, ktorí čakali vonku pred bunkrom, oznámil môj počet nastrieľaných bodov, všetci mi blahoželali k úspechu, potľapkávali ma po pleci a obdivovali moju ´pevnú ruku´ a ´orlí zrak´. Ale netváril som sa nadšene. Predstava účasti na celokrajskej streleckej súťaži ma vydesila k smrti. Našťastie po mne strieľali lepší strelci, ktorí trafili aj desiatky a postúpili na krajské preteky namiesto mňa.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?