„Veľký papierový techničák sa ti môže ľahko zničiť," argumentoval kolega, skúsený vodič, „a aj v prípade straty alebo krádeže je dobre mať v zálohe druhý doklad o technických údajoch vozidla, nie?"
Prišiel som preto v najbližší pondelok ráno o ôsmej na Oddelenie dokladov a evidencie motorových vozidiel. V malej čakárni čakalo asi dvadsať čakateľov na vybavenie. Dve malé lavice za dreveným stolom v kúte boli obsadené, takže väčšina ľudí postávala pri stenách.
Každý držal v rukách svoje dokumenty a lístok s poradovým číslom. Keď zaznel zvukový signál, všetci zdvihli očí smerom k plafónu - na svetelnú tabuľu - a šťastlivec s príslušným poradovým číslom vošiel dnu do úradnej miestnosti, ktorá sa nachádzala oproti vchodovým dverám. Všetky záležitosti okolo motorových vozidiel - evidenčné značky, vodičské preukazy, zmeny údajov - sa vybavovali v tej istej miestnosti.
Naposledy som bol na tomto oddelení pred dvoma rokmi, keď som si vybavoval plastový vodičský preukaz, preto som vedel, kde si mám vytlačiť lístok s poradovým číslom. Ale zabudol som sa kolegu z práce spýtať, v akej hodnote si mám kúpiť kolok na nový techničák. Skúšal som nájsť príslušný údaj na displeji automatu na kolky, ale bezúspešne. V spleti možnosti nebolo ľahké sa vyznať.
Prešiel som cez celú čakáreň k informačnej nástenke, aby som tam vyhľadal pokyny k môjmu zámeru. Zároveň som potreboval zistiť, či je treba k tomu vyplniť aj nejaké tlačivo. Žiadne informácie ohľade získavania nových technických preukazov som tam nenašiel. Pod nástenkou sa nachádzal stolík, na ktorom boli naukladané na kôpkach rôzne tlačivá. Prezrel som si dôkladne jedno po druhom, z každého druhu, na žiadnom z nich nebola zmienka, že slúži k vybavovaniu technického preukazu. Keď som potom ešte dvakrát bezvýsledne prešiel od automatu k nástenke a od nástenky k automatu, rozhodol som sa popýtať niekoho v čakárni o radu, ako mám postupovať.
Jedného z čakajúcich som ako-tak poznal. Z vysokej školy, z ročníka. Sedel za stolom a s ostatnými žiadateľmi ma ľahostajne pozoroval, ako bezradne chodím hore-dole po čakárni. Chvíľu som váhal, či sa mám k nemu prihovoriť, lebo naposledy sme sa spolu rozprávali možno ešte na výške. Na ulici si len kývneme hlavami na znak pozdravu, že jeden o druhom vieme, o koho ide. Počul som o ňom, že v súčasnosti podniká so second hand tovarom, ktorý dováža zo zahraničia, že vlastní niekoľko áut, zamestnáva niekoľko ľudí, a že sa mu darí veľmi dobre.
Naklonil som sa k nemu cez stôl a decentne, s ohľadom na mĺkvu atmosféru v čakárni, som sa ho šeptom spýtal: „Nevieš náhodou, v akej hodnote sa kupujú kolky na nový technický preukaz?"
Pozrel sa na mňa otrávene, so znudeným výrazom na tvári a na celú čakáreň zahrmotil mohutným hlasom: „Na aký nový technický preukaz?!!!"
Pozornosť všetkých prítomných sa v okamihu obrátila na nás dvoch. Všetci, muži i ženy, oťapení dlhým čakaním, so záujmom privítali malé teátro v malej čakárni a pojali to ako príjemné spestrenie nudných chvíľ.
„Plastový," snažil som sa mu potichu vysvetliť problém. „Je vraj taká možnosť pre vodičov motorových vozidiel, mať okrem veľkého papierového aj malý technický - vo veľkosti kreditnej karty."
Asi si ma z vysokej školy zapamätal ako prototyp flákača, lebo zahrmel ešte hlasnejšie: „A jeden techničák ti nestačí? To nemáš nič lepšieho na práci, len sa zaoberať takými somarinami?"
Nechal som ho bez odpovede. Niektorí ľudia sa už začali uškŕňať. Bolo vidieť, aj počuť, že o tejto možnosti vedel ešte menej než ja. Občas sa mi stane, že nemám šťastie vo výbere správnej osoby, ktorú požiadam o radu, keď si neviem s niečím poradiť.
Znovu som podišiel k automatu. Po dlhšom hľadaní sa mi nakoniec podarilo nájsť údaj o výške poplatku. Vhodil som dnu mince a automat mi vydal požadovaný kolok.
Medzitým bývalý spolužiak odišiel do úradnej miestnosti a ja som si sadol na jeho miesto. Poradové čísla naskakovali na svetelnej tabuli v pravidelných intervaloch. Pekne sa to rozbehlo. Čakáreň sa za polhodinu preriedila na zopár ľudí. Lenže keď som bol prvý v poradí, pohyb čísiel sa zrazu zastavil.
Neviem, či si úradníčky urobili prestávku na kávu, alebo riešili nejaký závažný problém, ale ďalšiu hodinu na svetelnej tabuli svietilo stále to isté číslo. Postupne som sa dostával do negatívneho psychického rozpoloženia. Minúty sa vliekli - nudil som sa čím ďalej tým viacej.
Do čakárne prichádzali noví a noví ľudia. Sledoval som ich už aj ja unudene, apaticky. Pozoroval som, či sa náhodou medzi nimi neobjaví niekto neinformovaný, neznalý pokynov, akým som bol ja, keď som sem vošiel. Menšie divadielko na rozptýlenie by ma možno vzpružilo, dodalo sebavedomia, uvažoval som bezradne.
Nakoniec sa naozaj v čakárni objavil asi tridsaťročný chlapík, ktorý očividne nevedel, čo si počať. Chodil od automatu k nástenke, sem a tam - tak isto ako ja predtým. Ale na rozdiel odo mňa sa narodil pod šťastnejšou hviezdou. Keď už bol v koncoch, podišiel k jednej sympatickej pani v strednom veku, ktorá stála vedľa mňa, a spýtal sa jej: „Prepáčte pani, neviete náhodou, aké tlačivo je treba vyplniť, a v akej hodnote sa kupujú kolky na malý technický preukaz na auto?"
Pani mu na moje prekvapenie bez dlhého rozmýšľania vychrlila potrebné informácie: „Musíte si kúpiť v automate dvanásť eurový kolok a vyplniť tlačivo s hlavičkou: Žiadosť o vykonanie zmien."
Doparoma. Sedím tu nečinne, užierajúc sa nudou takú dobu a ani mi na um neprišlo, že tlačivo s názvom: ´Žiadosť o vykonanie zmien´ nejako súvisí s malým technickým preukazom. Chytro som sa postavil a nasledoval chlapíka k stolíku, kde som vzal z kôpky príslušnú žiadosť a začal som ju hneď tam postojačky vyplňovať. Stačil som akurát vypísať prvý riadok - meno a priezvisko - keď sa ozval zvukový signál. Na svetelnej tabuli sa objavilo moje poradové číslo!
Čo teraz? Nemohol som sa ďalej zdržovať s vypisovaním. Nechal som nevyplnené tlačivo na stolíku a vošiel som dnu do úradnej miestnosti. Policajná úradníčka, keď zistila, že nemám vypísanú žiadosť, kategoricky ma odbila: „Choďte vonku do čakárne a tam si ju vyplňte!"
„Nevedel som, že je k tomu treba vyplniť aj žiadosť!" vysvetľoval som jej so zronenou tvárou. „V čakárni na nástenke nemáte vyvesené žiadne pokyny ohľade získavania malých technických preukazov."
„Dobre, teda!" zľutovala sa, keď vycítila zúfalstvo v mojom hlase. „Keď si žiadosť vyplníte, môžete sem prísť bez poradového čísla. Vybavíme vás mimo poradia."
O dva týždne mi poštárka priniesla doporučený list, v ktorom bol môj malý, plastový techničák. Že by som skákal od radosti, keď som ho držal v ruke, to sa teda nedá povedať.
