Na mestskom cintoríne

Autor: Štefan Piršč | 1.4.2011 o 11:30 | Karma článku: 3,90 | Prečítané:  925x

Stúpam po chodníku do vršku. Konečne jar. Slnečné lúče prebúdzajú prírodu zo zimného spánku. Kráča sa mi dobre. Neponáhľam sa. Slovo ´zhon´ tu stráca svoj význam.

 

Najstaršie hroby sú na úpätí, preto najlepšie bude ak začnem zhora - uvažujem. Hľadám hrob z roku 2008. Prechádzam očami po náhrobkoch, pomníkoch. Mená a priezviská, dátumy narodenia a úmrtia. Hore na kopci niet ani živej duše.

Tretieho júla 2008 o 13-tej hodine bola na cintoríne v Humennom posledná rozlúčka s blogerom Janom K. Myšľanovom. Zistil som to nedávno na internete. Zomrel na rakovinu tesne pred svojimi 35-timi narodeninami. V roku 2010 mu posmrtne vyšla kniha s nevšedným názvom: Sadomaso, fetiš a Tony.

Nepoznal som autora osobne. Ale teraz poznám aspoň jeho zmýšľanie. Prečítal som si jeho príbehy na jeho blog stránke. Keby nepísal blogy, málokto by o ňom vedel. Kvôli tomu asi píšeme, maľujeme, tvoríme, plodíme, aby po nás zostala nejaká stopa.

Motám sa okolo hrobov, na ktorých sú roky úmrtia 2007, 2008,  2009. Tu niekde by malo odpočívať jeho telo. Chodím hore-dole, sem a tam. Nenachádzam žiadny hrob s takým priezviskom. Ale zastavujem sa pri každom hrobe, u ktorého mi je známe alebo povedomé meno a priezvisko.

Čo? Aj ten už nie je medzi nami? Toho som poznal len z videnia. Hm! Pred dvoma rokmi pýtal odo mňa na ulici cigaretu a teraz leží pod takým honosným náhrobkom.

O chvíľu ďalší rovesník. Hral veľmi dobre na gitare. Spomínam si, akú mal zdesenú tvár, keď sme sa pred niekoľkými rokmi náhodou stretli v meste pred vývesnou tabuľou a vedno spolu sme zistili, že nám zomrel náš spoločný priateľ.

O pár metrov nižšie zbadám hrob môjho spolužiaka zo ZDŠ-ky. Pamätám sa, ako sme sa raz v škole cez prestávku medzi sebou pobili. Uznávam, bol silnejší.

Pri jednom okrajovom hrobe zbadám malú lavičku. Z chodníka ju vôbec nie je vidno. Je schovaná v tieni za kríkmi pod kužeľovitou korunou tisovca. Obyčajná nízka lavička, zbitá z dosák. Maximálne pre jednu osobu. Nôžky zakopané do zeme. Hneď vedľa úhľadne upraveného hrobu. Z náhrobku vyčítam, že žena je už tri roky mŕtva a manželovo meno nemá ešte dátum úmrtia.

Dátum narodenia u oboch manželov vzbudzuje u mňa obdiv. Starček si tu zrejme usadil lavičku - premýšľam - aby si mohol oddýchnuť po namáhavom výstupe na kopec, a aby nerušene, v pokoji, meditoval vedľa svojej milovanej osoby. Neodvážim sa sadnúť si na také posvätné, súkromné miesto.

Idem ďalej, nižšie a nižšie. Hrob Jana K. Myšľanova nenachádzam. Neviem, možno na humenskom cintoríne bol len pohrebný obrad a jeho pozostatky sú pochované niekde inde. Zostupujem dole. Vraciam sa tou istou cestou. Za bránou cintorína po mestskej hradskej sa rútia autá dolu svahom do centra. Samota a ticho je preč. Trochu nižšie pred križovatkou je autobusová zástavka plná ľudí. Čakajú na spoj. Obďaleč pri plote stojí v objatí mladý párik - chlapec a dievča. Bozkávajú sa. Bozk je ľudským prejavom lásky a života.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?