V nákupnom centre

Autor: Štefan Piršč | 21.2.2011 o 21:29 | (upravené 20.3.2012 o 12:10) Karma článku: 6,33 | Prečítané:  1280x

V sobotu dopoludnia som opravoval poškodený prechod, ktorý mám namiesto dverí medzi kuchyňou a obývačkou. Pred týždňom sa mi podarilo odtiaľ rukami odbiť kus omietky, keď som prechádzal z jednej miestnosti do druhej a zároveň som si vyzliekal ponad hlavu sveter.

Špachtľou som naniesol rozrobenú sadru do naštrbenej hrany, vyhladil povrch z obidvoch strán, a aby som využil čas, kým sadra stvrdne - výspravku som potom plánoval zatrieť maliarskou farbou -  rozhodol som sa, že medzitým odbehnem autom do nákupného centra, kúpiť si dajaké potraviny na víkend.

Nechcelo sa mi prezliekať do lepších šiat, jednalo sa o pár minút jazdy, plus desaťminútový nákup, preto som nasadol do auta v tom, v čom som pracoval - v staršom oblečení. Až v aute mi napadlo, že som si mohol obliecť aspoň inú košeľu, lebo na ľavom rukáve som objavil škvrny od lepidla a laku, pozostatky z predošlých domácich opráv.

V nákupnom centre, v oddelení ovocia a zeleniny, som sa prehrabával v škatuliach s banánmi - vyberal som do nákupného košíka čo najžltšie - keď som šiestym zmyslom vycítil, že ma ktosi pozoruje.

Dovtedy som nevedel, že vo veľkých nákupných strediskách medzi pestrými regálmi a policami sa pohybujú aj ľudia, ktorí si nevšímajú tovar, ani cenovky, a ktorým akcie a zľavy sú úplne ľahostajné. Zamiešaní v dave chodia neustále s prázdnym nákupným košíkom v ruke a prenikavými očami nenápadne sledujú nakupujúcich. Hľadajú dajakú známu tvár, ktorú poznajú hoci len z videnia, od ktorej by si mohli vyžobroniť dajaký peniaz.

Obzrel som sa po okolí, po ľuďoch, a jeden taký známy - no, známy, vedel som, o koho ide - stál v centrálnej uličke tri metre odo mňa a striehnucimi očami ma pozoroval.

Už ma má, prebehlo mi mysľou. Pred rokom som mu v centre mesta odmietol požičať dve eura, teraz vie, že s nákupným košíkom, v ktorom je tovar takmer za dvadsať eur, sa nemôžem vyhovoriť, že nemám pri sebe žiadne peniaze.

Pamätám sa naňho zo strednej školy. Už v mladosti bol v našej štvrti povestný bitkár a asociál. Vyše dvadsať rokov si ma na ulici takmer nevšímal a vlani sa mu akoby zázrakom vrátila pamäť. Lieky zabrali.

Neviem, ako dlho ma pri nakupovaní sledoval. Vyhliadnuť si ma mohol už skôr, predtým som čakal v rade v oddelení mäsa a údenín. Zrejme vyčkával na vhodný okamih, keď sa oddelím od davu, a keď sa naše pohľady, akože náhodou stretnú.

Nevyzeral úplne zanedbane ako klasický bezdomovec. Bol triezvy, oholený a kvalitou oblečenia dokonca mierne prevyšoval môj domáci pracovný odev. Len vpadnutá, nezdravá tvár a vychudnutá, nahrbená postava svedčili o biednej životospráve. Moje oblečenie a jeho výzor mohli ľudí okolo nás uviesť do omylu, že sme seberovní spoločníci. Už oslovením mi dal najavo, že cíti medzi nami blízky vzťah: „Nazdar, kamarát! Ako sa máš!"

Nemám v povahe hneď zvyšovať na niekoho hlas, hoci mi nie je veľmi sympatický, keď je ku mne prehnane slušný. Odzdravil som mu na pol huby a ďalej som si ho nevšímal. Prešiel som uličkou k mliečnym výrobkom, hodil som do nákupného košíka maslo, mlieko, jogurty, otočil som sa - a  môj ´kamarát´ stál opäť vedľa mňa, akoby sme už odteraz patrili k sebe. Znovu načal dialóg: „Dlho som ťa nevidel. Však povedz, jak žiješ?"

„Dobre! Nesťažujem si," odsekol som a pokračoval som v zrýchlenej chôdzi popri regáloch v snahe mu uniknúť, ale periférne som videl, že ide za mnou vytrvalo ako psík.

Ako sa ho len slušne zbaviť, premýšľal som v duchu.

Použil som fintu protismerného úteku. Uprostred uličky som sa náhle otočil, akoby som si na niečo spomenul a prešiel som popri ňom so slovami: „Ach, zabudol som ešte kúpiť chlieb."

Aj on sa otočil, ako na vodítku, stále sa držal za mnou v primeranej vzdialenosti, aby v okolí nevzbudzoval dojem dotieravosti. V oddelení pečiva sa ma spýtal: „Pamätáš sa ešte na mňa?"

„Pamätám, ale teraz nemám čas. Mám doma rozrobenú dajakú prácu," povedal som mu pravdu.

„Hej? Chápem!" Na tvári sa mu objavil empatický výraz. „To je ale doba, čo sme sa nevideli, však?"

Vytrvalosť je vlastnosť, ktorú obdivujem, ale nie na nesprávnom mieste. Naďalej sa správal ku mne družne, ale vedel som o časoch jeho nekontrolovaného sebavedomia, jeho reakcie v prípade prejavu mojej averzie mohli byť nepredvídané.

K pokladniam sme už prichádzali tesne vedľa seba. Pred pokladňou položil prázdny nákupný košík do stojanu, a keď prechádzal na druhú stranu, ukázal prstom na mňa a pokladničke so širokým úsmevom povedal: „To je môj kamarát. My sme tu spolu."

Pokladníčka vybrala dve igelitové tašky, položila ich na pult a blokovala tovar. ´Kamarát´ si zrejme chcel zarobiť na almužnu, lebo mi pomáhal vkladať nákup do tašiek. Zaplatil som, pokladníčka mi vydala drobné. Strčil som mince do vrecka, vzal som tašky do rúk a spoločne sme vyšli von na parkovisko. V duchu som zvažoval: ´Koľko mu tak môžem požičať? Euro, dve. Teda dať. Takým ľuďom požičať znamená dať.´

Aj on asi v duchu kalkuloval, koľko si môže zapýtať, lebo stále váhal s požiadavkou a ponúkol sa: „Nemám ti pomôcť s nákupom? Daj, ponesiem ti tašky až tam, kde bývaš!"

„Nie, ďakujem! Nie je to ťažké, ponesiem si to sám," nechcel som prísť o celý nákup.

Blížili sme sa k môjmu autu.

Musím z neho čo najskôr dostať sumu, ktorú potrebuje, premýšľal som. Inač, keď zistí, že vlastním nové auto, žobraná čiastka sa môže riadne znásobiť.

„Potrebuješ požičať dajaké peniaze?" prešiel som preto priamo k jadru veci. Už som s ním udržiaval očný kontakt.

„Vieš, nebudem ti klamať," konečne vyšiel aj on s farbou von. „Nedávno som sa vrátil z protialkoholického liečenia a som na tom momentálne finančne dosť špatne. Mohol by si mi požičať aspoň euro? Chýba mi na cigarety."

Podal som mu jednoeurovú mincu, potom som otvoril dvere batožinového priestoru v aute a začal som dovnútra ukladať tašky s nákupom. Zostal nehybne stáť ako socha. V jeho očiach sa zračilo prekvapenie, násilný úsmev mu stŕpol na perách.

„To je tvoje fáro?" vyzvedal. „Jaká je to značka?"

„Mazda." poučil som ho. Prešiel som popri ňom k predným dverám a nasadol do auta.

Hľadel na mňa užasnutým pohľadom. Bolo na ňom vidno, že môj odev ho predtým riadne zmiatol, teraz prehodnocoval môj sociálny stav.

„A máš aj manželku alebo priateľku?" uistil sa ešte pred definitívnym úsudkom.

„Mám," prisvedčil som.

„Hm," prikývol na znak uznania. Výraz jeho tváre neskrýval presvedčenie, že auto je uňho symbolom prosperity, žena symbolom sexu, a peniaze a sex to je vlastne to hlavné, o čo chlapom na tomto svete ide.

Zavrel som dvere, naštartoval auto a pobral som sa domov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?