Edo

Autor: Štefan Piršč | 3.2.2011 o 12:44 | (upravené 19.3.2012 o 18:18) Karma článku: 6,18 | Prečítané:  741x

V čase panovania socializmu v našej vlasti som istú dobu pracoval ako brigadník na úseku údržby v Chemlone Humenné  - v chemickom podniku na výrobu polyamidových vlákien. Mojim predákom bol vtedy Edo.

Ako by som najlepšie charakterizoval jeho povahu? Nevynikal vycibreným správaním alebo sčítanosťou. Zdravý sedliacky rozum bol základom jeho logického uvažovania. V rečiach bol prostoreký, sebavedomý - pracovné problémy riešil rázne, bez zbytočného filozofovania. Šéfov akceptoval, nikdy sa nepriečil ich rozhodnutiam, ale k robotníkom mal bližší vzťah. Pracoval ako oni v montérkach, dlhoročnou prácou sa postupne vypracoval na predáka. Bol v stredom veku a mne ako mladíkovi raz dal radu do života: „Zapamätaj si! So všetkým, s čím si nebudeš vedieť poradiť, choď za šéfom. A potom urob prácu tak, ako ti to on nariadi. Takto nemôžeš nič pokaziť a nebudeš mať nikdy problémy."

Vštepil som si do hlavy jeho múdre slová a raz počas bežnej opravy čerpadla som prišiel za ním s otázkou: „Mám namazať aj ložiská?"

Edo odpovedal: „Vyser sa na to! Nie je to nutné."

O pár minút, keď som končil s opravou a čistil handrou hriadeľ , prechádzal popri mne majster údržby. Pristavil sa, aby zistil, ako mi ide práca a pred odchodom ma upozornil: „A nezabudni dobre namazať ložiská!"

Nevedel som, čo mám teraz robiť, preto som išiel za Edom, aby som ho oboznámil s novým pokynom: „Majster povedal, aby som namazal aj ložiska. Mám to teda urobiť alebo nie?"

Edo ma usmernil: „Tak to urob a vyser sa na to!"

V údržbárskej dielni sme pracovali ôsmi chlapi - dokopy aj s Edom. Do dielni sa vchádzalo z výrobnej haly cez dvoje dvere. Prvé dvere boli drevené so zárubňou v murovanej stene a viedli z výrobnej haly do asi sedem metrov dlhej chodby. Tá bola prepojená železnými dverami s našou dielňou a jej účelom bolo odhlučniť dielňu od výrobnej haly. Využívali sme ju ako sklad pre pomocný materiál: plechy, trubky, čistiace potreby.

V kolektíve vládla atmosféra vzájomnej súdržnosti a solidarity. Bola medzi nami dohoda, že železné dvere nebudeme úplne zatvárať, aby sme v dielni počuli, keď niekto vchádza cez prvé dvere z výrobnej haly do chodby. Ako znamenie, že je to jeden z nás, z údržbárov, a že môžeme posediačky debatovať o nepracovných témach, bolo popiskovanie dajakej melódie. Keď sa po zavretí drevených dverí žiaden piskot neozval - zvyčajne, keď k nám prichádzal dajaký šéf - hneď sme všetci povyskakovali zo stoličiek a pohrúžili sa do firemnej práce.

Túto ústnu dohodu sme po čase museli upraviť, pretože jedného dňa, počas horúčkovitého pracovného nasadenia, sa nečakane objavil v dielni hlavný majster. Nevdojak si pohvizdoval v chodbe akýsi rozhlasový šláger, traja chlapi, ktorí mali v dielni čosi zvárať, ho považovali za spolupracovníka z partie, zostali sedieť na stoličkách a pokojne popíjali kávu.

Nebolo z toho žiadne napomenutie, ale na druhý deň cez prestávku Edo zorganizoval mimopracovnú poradu za účasti všetkých chlapov z dielne.

„Takto to ďalej, chlapi, nejde! Musíme zdokonaliť našu fintu, aby sa včerajší prípad s hlavným majstrom už viacej neopakoval," nadhodil problém. „Musíme sa dohodnúť na pískaní jednotnej melódii, ktorú všetci dobre poznáme, a ktorú budeme ako jedinú všetci používať."

Iniciatívne ako prvý som sa odvážil navrhnúť ústrednú melódiu ´Toreador´ zo svetoznámej Bizetovej opery ´Carmen´ a hneď som ju všetkým na ukážku aj zapískal, ale niektorí kolegovia ju nepoznali, preto môj návrh neprešiel. Zo skupiny cezpoľných spolupracovníkov, čiže tých, ktorí dochádzali do práce z okolitých dedín, naopak padol návrh používať ako znelku úvodnú slohu v tom čase populárnej ľudovej piesne ´V hlbokej doline srnka vodu pije´, ale Edo tento protinávrh zamietol, kvôli pomalému a nevýraznému tempu pesničky- s čím väčšina prítomných súhlasila.

Potom nasledovala asi trojminútová kakofónia rôznych popiskovaní a pohmkávaní, keď si každý popod nos pohvizdoval alebo pomrmlával nejakú pesničku, ktorá mu momentálne prišla na um, ale ani jedna zvučka nebola vhodná, buď kvôli neprenikavej melódii, alebo kvôli hudobnému antitalentu podaktorých kolegov.

Nakoniec Edo prejavil svoju vrodenú schopnosť, ako zomknúť nezladený kolektív. Jeho vodcovské vlohy sa prejavili aj teraz, lebo zrazu s rozžiarenou tvárou a s dupajúcou nohou po podlahe začal nahlas pískať ´Redový tanec´- východniarsky hit - ktorý sa pravidelne hráva na svadbách na východnom Slovensku okolo polnoci, a ktorý samozrejme každý z nás poznal zo svadobných hostín. Nebolo ani treba hlasovať o schválení tejto ľubozvučnej znelky, všetci sme ju prijali, a ako dôkaz, že nebolo lepšieho výberu, sme si ju všetci svorne hneď aj zapískali.

 

 

 

http://www.youtube.com/watch?v=RWrpSNpBg1I&feature=related

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?