Moje spomienky na Janku - II

Autor: Štefan Piršč | 13.1.2011 o 12:45 | (upravené 19.3.2012 o 18:44) Karma článku: 4,47 | Prečítané:  873x

Moje rozjímanie sa ďalej rozvíjalo filozofickým smerom. Rozmýšľal som nad tým, že všetci žijeme na tektonických platniach, pod nami sú roztavené horniny, celý vesmír sa neustále rozťahuje, mení, a ja verím tomu, že život každého živého tvora na zemi je aj z tohto dôvodu neistý, podliehajúci neustálym zmenám, lebo všetci sme súčasťou pozemských a vesmírnych síl, ktoré nemôžeme ovplyvniť, a ktoré na nás vplývajú, či chceme, alebo nie, a tak zabezpečujú vývin, ktorý je taký prirodzený, ako je nevyhnutný aj úpadok a zánik.

Už som sa zmieril s tým, že aj v medziľudských vzťahoch dochádza neustále k zmenám, že to, čo bolo dakedy mladé a nádejné, sa po čase stane zastarané a stagnujúce, a že to, čo bolo bezpečné a sľubné, bude po čase nestabilné a rozporuplné. Manželské a pracovné vzťahy, kde sú ľudia vystavení každodennému styku, vytváraniu a riešeniu problémov, tiež podliehajú neviditeľným silám samodeštrukcie, preto človek, aby sa vyhol týmto nebezpečenstvám, musí vynaložiť enormnú snahu, aby si vytvoril podmienky pre svoj rast, a takto sa dopredu pripravil na zmeny, ktoré ho neodvratne čakajú, alebo ktoré sa dajú predvídať.

To sa udialo aj v Janinom a Jánovom prípade. Janine štebotanie sa po čase zmenilo na ukecanosť, skromnosť na náročnosť, Jánova suverenita na nerozhodnosť, rozhľadenosť na jednoduchosť - a u oboch sebeckosť začala dominovať nad vzájomnou toleranciou.

Po troch rokoch ich manželská loď už neuniesla všetky povinnosti, problémy a poryvy, vyplývajúce zo spoločného života, rozviedli sa a každý z nich sa vydal do nového života iným smerom. Jano sa vybral zarábať si na chlieb na montáže do sveta a Jana sa presťahovala s dcérkou do nového bytu na druhý koniec mesta. Nasledovala klasická rozvodová rošáda - súd pridelil trojročnú Janku do opatery matky, Jano prispieval na výživu dieťaťa, a keď bol doma, bral občas malú Janku na vychádzky cez víkend.
Stretával som Janu a Jánu stále menej a menej, väčšinou náhodne v meste, a keď som sa pýtal na príčinu ich rozchodu, na vine bol vždy ten druhý, ktorý nebol pri debate prítomný. Keď som počúval Janine argumenty, v tej chvíli mi Jano pripadal ako odľud, absolútne nespoľahlivý človek, a naopak, keď som počúval Jánove argumenty, Jana mi pripadala ako hlavný štváč a vinník rozpadu manželstva. Ťažko sa bolo dopátrať pravdy.

O ďalšie dva roky ma v lete stretol Jano náhodne na ulici a navrhol mi, či by som s ním a jeho dcérkou nechcel ísť stanovať do neďalekej rekreačnej oblasti, že prehovoril Janu, aby malú Janku s ním pustila, a že Jana príde na druhý deň za nimi. Už sa presne nepamätám, bolo to pred viac ako pätnástimi rokmi, či som chcel zažiť niečo nové, alebo som bol len vyčerpaný a chcel som si oddýchnuť, lebo som súhlasil. Tam som opäť uvidel Janku. Už mala päť rokov. Ako každé dieťa v tomto veku bola všímavá, veselá, hravá, a ako každé päťročné dieťa jej smiech sa rýchlo menil na slzy a plač, o čom som sa presvedčil v noci, keď sme všetci traja spali pod stanom, a keď som celú noc nezažmúril ani oka, lebo malá Janka plakala takmer do rána za mamkou.

Na druhý deň predpoludním, keď sa pred stanom objavila Jana, stretnutie matky s dieťaťom, hoci iba po jednodňovej absencii, je veľmi dobre známou scénou zo šťastného života: roztiahnuté ruky, radostný smiech, láskyplné božteky.

Ubehlo ďalších pätnásť rokov. Už som na tú príhod takmer zabudol, keď jedného letného podvečera som náhodne stretol Janu, ako vyšla zo záhradnej reštaurácie na sídlisku, kde bývala. Pri bráne som sa jej spýtal, ako sa má, že sme sa už dlho nevideli. Odvetila mi, že bola len pozrieť dcérku, Janku, ktorá robí čašníčku a pohľadom cez mriežkované oplotenie ukázala na štíhlu, asi dvadsaťročnú blondínku, ktorá sa svižne pohybovala medzi stolmi a hosťami. Keby mi ju Jana neukázala, nevedel by som, že tá pôvabná čašníčka so sebavedomou chôdzou, bola dakedy malá ufňukaná Janka.

Jana mala naponáhlo, odišla domov. Sadol som si za voľný stôl, a keď Janka prišla ku mne, aby ma obslúžila, s úsmevom som ju pozdravil a oslovil krstným menom. Vyzerala prekvapená, ale nebola odmeraná a zvedavo sa ma spýtala, odkiaľ ju poznám. Pokračoval som ďalej priateľským tónom, povedal som jej, že poznám nielen ju, ale aj jej matku a otca, ktorí sú moji rovesníci, priatelia z mladosti, a pripomenul som jej našu spoločnú stanovačku, keď bola malá, jej detský plač, nočné vystrájanie, na ktoré si samozrejme nepamätala.

Ale počúvala ma so záujmom, využila príležitosť, že nebol veľký nával hostí a spýtala sa na moje zamestnanie. Keď som jej povedal, že okrem množstva iných aktivít, vyučujem angličtinu, s dôverou sa rozhovorila o sebe, že nedávno skončila strednú školu, ktorá ju veľmi nebavila, preto teraz robí čašníčku, ale v budúcnosti by sa chcela zdokonaliť v angličtine a odísť niekam preč, niekam do cudzieho sveta.

Takto som doma spomínal na nebohú Janku. Jej zvrat: „niekam do cudzieho sveta" som si opakoval veľakrát.

Keď som v nedeľu prišiel za Mirom, nebol som vo svojej koži, ale ani Miro. Zastihol som ho v ateliéri ešte viacej pochudnutého, lebo jeho obdobie nedobrovoľného pôstu ešte neskončilo. Vysvetlil mi, že Jana síce došla po obraz, ale Miro nie je len umelecký bohém, ale aj veľký dobrák. Zveril sa mi, že keď uvidel Janine smutné oči, jej užialenú tvár, poznačenú tragickou udalosťou, svedomie mu nedovolilo vziať od nej peniaze a olejomaľbu jej venoval ako dar, pričom jej ešte veľkodušne zaklamal, že v súčasnosti sa mu darí dobre, a aby potvrdil svoje slová, otvoril poslednú fľašu červeného vína, ktorú mal schovanú pre krízové situácie. Pri pohári vína sa Jana trochu uvoľnila, rozhovorila a povedala Mirovi, že mladá Janka sa otrávila tabletkami, že už mala svoj vlastný súkromný život, nenechala žiadny list na rozlúčku - dôvody na taký zúfalý krok si vzala so sebou na druhý svet.

Teraz bol rad na mne, aby som priniesol nejakú obetu. Pozval som Mira do reštaurácie na večeru a navrhol mu, aby sme zašli do ´Kameňolomu´, kde sme už roky neboli, aby sme zistili, čo sa tam medzitým zmenilo.

Prevratne zmeny sa tam neudiali, aj rozdelenie zákazníkov na dve časti sa zachovalo. Vpredu pred televízorom sedela partia chlapcov a dievčat, približne vo veku nebohej Janky, ich hlasitosť prejavu a výbuchy smiechu bolo počuť už na chodbe. Sadli sme si s Mirom za voľný stôl, teraz už k našej vekovej kategórii, vzadu pri vchode - k´starým fotrom´- a nechtiac sme počúvali hlasy, ktoré k ním doliehali z našho bývalého stolu, a odkiaľ bolo často počuť aj krstné mená ako: Ján a Jana.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?