Moje spomienky na Janku - I

Autor: Štefan Piršč | 13.1.2011 o 10:16 | (upravené 19.3.2012 o 18:36) Karma článku: 5,16 | Prečítané:  877x

Vybral som sa navštíviť svojho priateľa, maliara obrazov, ktorého krstné meno Miro je podobné priezvisku svetoznámeho španielskeho surrealistu Joana Miró, ale ktorého umelecký štýl a rozsah je úplne odlišný. Miro sa venuje kópiám olejomalieb starých majstrov, zákazkovému maľovaniu portrétov, ale hlavne vlastnej tvorbe, ktorá odzrkadľuje jeho myšlienkové pochody a životné postrehy, a ktorých biblicko-freudovské dlhé názvy jeho prác mu pravidelne prekladám do angličtiny.

Priniesol som mu preklad jeho posledných prác, pri prekladaní ktorých som sa trochu potrápil, pretože Miro je aj majster v tvorbe slovných novotvarov, na ilustráciu uvádzam aspoň dva jeho texty, aby si čitateľ vedel zhruba predstaviť obrazy s takýmito názvami:

Dosť vzrušujúce, dramatické, nepoetické, posledné, búrlivo-trúchlivé, osamelé chvíle napr. občana XY, na spôsob a lá martýrium Sv. Pavla, celý výjav s nádychom „kabaretnovarietnom", ako to vždy býva, keď satan niečo spíska proti človeku za pomoci ľudskej nedokonalosti.


Posledné utrpenie Sv. Petra s pozadím šialenovýkrikov šašomunchovských kreácií, vangoghovských polí, vrán a slnečníc.


Miro bol sám vo svojom ateliéri, sedel na vyvýšenej stoličke pred maliarskym stojanom a rýchlymi ťahmi štetca nanášal na povrch plátna olejové farby. Keď sme sa zvítali, vzal si preklady, poďakoval sa mi za námahu a oznámil mi, s preňho typickým zmyslom pre humor, že dnes sa mi nemôže odvďačiť za preklady v pivných naturáliách, lebo ako u každého umeleckého bohéma, aj uňho sa striedajú obdobia hojnosti, keď si žije nad pomery, s obdobiami skromnosti, keď si musí zarábať na živobytie zákazkovým maľovaním, a že tento nútený pôst prebieha v jeho domácnosti aj v posledných dňoch.

Mal som v ten deň tiež dobrú náladu, zavtipkoval som, že sa snáď dožijeme konca týždňa a potom sa dajako vyrovnáme. Načo ma Miro upokojil, nech lenvyčkám, že pozajtra príde k nemu do ateliéru zákazníčka, pre ktorú práve teraz maľuje tento obraz, ktorá ho vyplatí a on zase bude mať načas o budúcnosť postarané.

Pristúpil som k maliarskemu stojanu, pozrel som sa na portrét asi dvadsaťročnej dievčiny, ktorej pekná tvár sa vynárala z plátna, a ktorej črty sa mi zdali akési povedomé. Vzal som do rúk fotografiu, podľa ktorej Miro vytváral podobizeň a nie, a nie si spomenúť, odkiaľ poznám tie sýte usmievavé pery, živé veľké oči a oválnu tvár zvýraznenú svetlými odfarbenými vlasmi.

Keď som sa ho spýtal, kto je to, Miro zvážnel a odvetil mi, či si ešte pamätám na Janu a na Jána, na zamilovaný párik, ktorí v mladosti chodili s nami do reštaurácie nazývanej ´Kameňolom´, posedieť si, podebatovať si pri víne alebo pive, a že to je ich dcéra.

Samozrejme, že som vedel o koho ide. Čiže tá zákazníčka, ktorú Miro spomínal, bola Jana, naša spoločná známa z mladosti. Lenže Miro pokračoval ďalej oveľa tragickejším tónom, že som asi nepočul o tom, keď sa tak na mňa pozerá, že to dievča, ktorej portrét maľuje, a ktorej snímku momentálne držím v rukách, bohužiaľ už nežije. Dozvedel sa to včera, keď za ním Jana prišla a priniesla mu fotku, aby zvečnil na plátno podobu jej jedinej, teraz už nebohej dcéry.

A mne zrazu oťaželi nohy, rozbúchalo sa mi srdce, lebo som poznal všetkých: Janu, Jána, aj ich dcéru Janku, a už som vedel, že sa mi v najbližších dňoch nebude dariť veľmi dobre, lebo budem zabratý myšlienkami o udalostiach, ktoré som s nimi prežil v minulosti.

Keď som sa spýtal na príčinu úmrtia, Miro odvetil, že sa nechcel Jany vypytovať na podrobnosti, lebo sa mu to nezdalo príliš vhodné v tej chvíli, ale pozajtra, keď k nemu Jana príde po obraz, pokúsi sa nejako taktne od nej zistiť detaily.

Rozlúčil som sa s ním dohovorom, že ho opäť navštívim v nedeľu a s hlavou plnou otázok som odišiel domov, kde som si zamyslene ľahol na gauč. Urovnával som si myšlienky chronologicky v hlave. Vrátil som sa spomienkami vyše dvadsať rokov dozadu, keď sme sa ako partia chlapcov a dievčat schádzali v ´Kameňolome´, kde sme my, mladí sedávali v hlúčikoch vzadu pred televízorom, a starší zákazníci, väčšinou chlapi, sedávali za stolmi po dvaja, traja v prednej časti reštaurácie pri vchodových dverách.

Spomenul som si na časy, keď väčšina chlapcov a dievčat v partii boli spárovaní, keď hormóny kypeli v našich mladých telách, na drsné vtipy, vášnivé debaty, na zvonivý smiech našich partneriek. Spomenul som si aj na ten deň, keď sa medzi nami po prvýkrát objavila Jana, s okáľmi ako sova, mladá a svieža ako my, a aj na to, že v ten deň boli pri našom dlhom stole voľné dve stoličky, jedna pri Jánovi a jedna pri mne.

Každý človek, keď si prisadá k cudzej spoločnosti, a má na výber z viacerých možnosti, vždy behom sekundy zhodnotí situáciu v hlave a vyberie si na sedenie také miesto, aby vedľa neho sedela jemu čo najsympatickejšia osoba. Jana možno v okamžiku vycítila moju introvertnú slobodomyseľnosť, intelektuálnu opatrnosť - vtedy som študoval na vysokej škole - lebo si prisadla k Jánovi. On už neštudoval, už zarábal vlastné peniaze, a asi v tom čase vyzeral napohľad suverénnejší a sebavedomejší než ja, nakoľko ja som bol vtedy finančne závislý na svojich rodičoch.

Keď som to tak v duchu rozoberál, napadlo mi, aký mala táto nenápadná príhoda zásadný dopad na Janin život a na osud ľudí okolo nej. Hypoteticky mi napadlo, keby si Jana vtedy vybrala miesto pri mne, či by Miro teraz maľoval tento posmrtný portrét.
Jana vtedy mladá, plná života, veľmi nešpekulovala so svojou budúcnosťou, v Jánovi videla muža, ktorý by dokázal splniť jej túžby a ciele, a tak udalosti nabrali rýchli spád - svadba a po krátkom čase sa im narodila malá Janka.

Jana predbehla v materstve všetky dievčatá v partii a tie, keď videli drobnú Janku, zabalenú v perinke, jedna po druhej nasledovali Janu v pôrodnici ako na štafete. Naša mladá partia sa pozvoľna rozpadávala, počet nás slobodných, nezadaných sa postupne a po čase sme zistili, že si chodíme pokecať do ´Kameňolomu´ z celej našej partie len my dvaja - Miro a ja.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?